Všeobecná deklarácia ľudských práv
Všeobecná deklarácia ľudských práv je prvým medzinárodným dokumentom, ktorý chráni ľudské práva. Práce pri nej sa začali v roku 1947, a oficiálne bola schválená Generálnym zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra roku 1948. Bezpochyby jej vznik a konečný tvar boli ovplyvnené udalosťami 2. svetovej vojny a obrovským rozsahom nacistických zločinov.
Ďalším dôvodom, pre ktorý Všeobecná deklarácia ľudských práv sa stala pre OSN prioritou bol fakt, že ustanovená v roku 1945 Charta Organizácie Spojených národov iba všeobecne dotýkala témy ľudských práv. Preto za začali práce pri Deklarácii, ktorá mala odvtedy strážiť slobodu a česť občanov sveta. Práce riadil Kanaďan John Peters, a veľkú úlohu pri propagácii dokumentu mala Eleanor Roosevelt.
V Spojených štátoch Deklarácia bola prijatá jednohlasne. Ďalším krokom bolo teda oslovenie všetkých Členských štátov aby uznali zápisy Deklarácie, ich šírenie a objasňovanie. Iba 8 štátov nechalo túto záležitosť bez odpovede: Saudská Arábia, JAR a komunistické štáty – medzi nimi aj Poľsko.
Najväčšou chybou Deklarácie bolo to, že bola ustanovená ako rezolúcia, nemala teda právnu povahu. Nebola záväzným medzinárodným právom. Teraz tiež Deklarácia platí všeobecne ako zvykové právo. V roku 1966 na základe toho dokumentu boli prijaté ďalšie medzinárodné traktáty, a v nasledujúcich rokoch boli k ním priradené ďalšie.
Všeobecná deklarácia ľudských práv obsahuje 30 článkov, ktoré sa týkajú o. i. rovnoprávnosti všetkých ľudí, ich nároku na život, na vlastníctvo, na vlastné názory a vyznania aj na účasť vo verejnom aj spoločenskom živote.